Naša lyžovačka

shutterstock_108302825

No, ako to už býva, aj my sa každý rok vytešujeme na lyžovačku. Konečne  zabudnúť na stres z kancelárie a ešte si užiť sneh a nemať stres z Vianoc…

Pre mňa ešte naviac taký luxus …. nemusieť variť, nestarať sa.. čo deti budú jesť a či treba vyprať, a či vôbec niečo…. proste DOVOLENKAAAAA…. s veľkým D.

Keď konečne všetko pobalíte a pripravíte štvorčlennú familiu na jazdu v preplnenom kombi aute a vydáte sa na dlhú cestu do hôr, nechce sa mi po strese z balenia kufrov ani šoférovať, len pár hodín sedieť jednoducho v teplom aute a piť teplý čaj alebo kávu… ach.. končne tým začína dovolenka…. samozrejme hneď aby sme nesnívali….

….deti sú po 5 minútach hladné a chcú jesť v práve povysávanom aute  a keď sa najedli zrazu potrebujú na diaľnici okamžite cikať a ako natruc akoby benzínku práve v tom okolí kde sa nachádzate asi zabudli postaviť….

Ale napriek tomu dovolenka…. hu.. tak to už máme, dorazili sme tentoraz do cieľa a zistíme, že v hoteli, ktorý nám tento rok cestovka ponúkla, sa na dverách vytŕča obrovská značka… prečiarknutý pes…

Zdvihajú sa mi mandle, moja dcéra drží v rokách nášho bieleho, jedenapolkilového domáceho miláčika,  a otázne sa pozera na mňa… “Mami.. a kde bude spať Beny?” “No asi von, aj s tebou…” myslím si, ale som vlastne ticho a nechávam dcéru stáť so psom na rukách pred dverami a vchádzam do hotela vyjednávať na recepciu…V papieroch cestovky totiž bolo napísané…”za pobyt psa môže byť účtovaná prirážka….” teda po slovensky rozumiem…. psa môžem zobrať a hotel mi naúčtuje za pobyt psa prirážku… ale omyl… Majiteľ hotela mi usmievavo hovorí, že žiadne domáce zvieratá nie sú povelené.. a že cestovka ma “oklamala”. Uau… no teraz sa mi chce naozaj začať kričať… ale nemôžem.. dcéra stojí v mraze pred dverami s bielou huňatou guľou, čo zjavne nemá kde spať.  A tak dávam dokopy celý môj šarm a volám na pomoc aj moju dcéru…. no my sme už tu s tou chlpatou krásou pricestovali, veľmi mi nepomôže, že ma “oklamali”, psa nemôžem odviesť niekam naspäť domov alebo nechať gaučáka pred dverami….

Nakoniec šarmom gaučáka a prosíkaniu mojej dcéry a kompetenciou recepčného, z ktorého sa vykľul zrazu majiteľ hotela… dostal biely gaučák povolenie na spanie v našej hotelovej izbe… uau tak to by sme mali.. vydýchla som si a končne  skoro začala dovolenka… Už iba ponosiť možno dvadsať batožín do izby, pripraviť veci na lyžovanie a može sa všetko začať… sladké oddychovanie…

Ráno je krásne, deň začína výdatnými raňajkami a my sa tešíme všetci na svah. Pobalíme, vybalíme, nabalíme zase všetko do auta… a vyrážame k vlekom..

A tam ako každý rok… najprv zistíme kde môžeme odložiť lyže a všetky veci na prezlečenie aby sme nemali celý týždeň stres z nosenia lyží a lyžiarok pre 4 ľudí niekde z odľahlého parkoviska… keďže samozrejme je tu plno, akoby celý svet prišiel práve teraz lyžovať… a už vyberám lyžiarskú školu pre deti, aby som si mohli aj v kľude aspon 3 hod. denne zalyžovať, a nie práve len na tej označenej modrou farbou….

..ach ake prekvapenie… lyžiarska škola je VYPREDANÁ… prvý krát to vobec počujem…myslím si že sa mi sníva…určite sa nájde jedno dve miesta, mylsím si, len sa treba viac s tetuškou porozprávať….. nenašlo.. teda áno o 3 dni… no a čo budem s deckami robiť tie tri dni??? Márnosť šedivá… po zistení že iné lyžiarské školy v okolí nerobia kurzy pre deti, a privátne hodiny nie som schopná zaplatiť…prichádzam na geniálnu myšlienku… staršia dcéra môže lyžovať s nami… a mladší syn, v minulom roku v lyžiarskej škole už jazdil na pome a zišiel modrý svah dole, no tak sa trochu potrápim… lyžovať trochu viem… hádam ho aj niečo viac naučím….

Táto genálna myšlienka, z núdze cnosť na moju obranu…ma privielda na riešenie.. z hora dole (myslím z ca 2600 m nad morom do ca 1000 metrov nad morom) je jedna modrá zjazdovka, po ktorej to určite zvládneme. Všetci sI teda pompézne nasadáme do kabínkovej lanovky a vezieme sme sa na samý vrch našej hory.

Začíname jemný kopček dolu, treba ísť iba jednoducho 100 m dolu rovno… Moja dcéra sa chichoce, stojí a pekne ide… a môj syn? Uau . Po poslednej lyžovačke a týždennej škole lyžovania , nedokáže ani stáť na lyžiach….”Určite potrebuje si iba spomenúť”, myslím si….áno ukladám ho do pozície pluhu a kričím, že má nohy držať v PIZZA polohe a jednoducho ísť… 100 metrov ideme asi pol hodinu, v prvej pizza polohe….konečne sme na “normálnom” svahu. Teraz to bude určite lepšie, myslela som si….v minulom roku ma syn dokonca naháňal.. že som príliš pomalá pri oblúčikoch..teraz začneme robiť oblúčiky… ukazujem môjmu synovi lietadielka… môj syn statočne dvíha ruky a každý meter je na zemi…. po ďalšej pol hodine sme zišli asi 20 metrov nižšie… môj syn začína plakať, že sa viac nechce lyžovať, nech ideme naspäť na lanovku…. nezišli sme veľa… naspäť sa vrátiť do kopca je však nemožné….s 2 – ma lyžami a deckom na krku ani do rána… a tu zrazu vidím iných ako majú deti medzi nohami a idu dole… uau.. “vidiš aká si hlúpa, nevieš vyučovacie metódy”- myslím si… už sa usmievam a presviedčam syna ako nám to super pôjde, keď spolu budeme robiť lietadielka….

Už nám to naozaj išlo… zišli sme ďalších 100 m a iba raz sme spadli… uau.. môjmu synovi sa to páči… ja ale držím na paliciach jeho 25 kg a ešte výstroj k tomu… to nie je žiadna sranda.. už dávno nemám 20 rokov a posledný tréning v posilovni som mala hádam len ešte na vysokej škole…. A je to tu, dieťa s lyžami v pluhu, moje lyže ešte v pluhu cez jeho… jeho lyža sa šmýka pod moju.. zatlačím akurát na ňu lebo robíme lietadielko… a už sme na zemi.. iba pozerám či som neprivalila syna, koleno sa mi vykrútilo do vnútra… už sme skončili… okoloidúci mi pomáha dať dole lyže, nemôžem sa postaviť… asi som si niečo pretrhla na kolene… bolesť ako na zbláznenie… sedím tam a rozmýšľam, že zavolám muža. Samozrejme že mám vybitý mobil, lebo včera sme z batožiny večer už nevybalili nabíjačky… načo…

.. sedím tam.. ukazujem, že bolesť už nie je taká intenzívna, že nepotrebujem pomoc… okoloidúci odchádzajú .. ja hovorím synovi, že máme prestávku, že je to super… po pár minútach myslím, že asi sa môžeme postaviť… stojím .. a ok.. ale iba do chvíle, kým zase nezalačím na právú lyžu a moje koleno zase sa otáča do vnútra… bolesť je ešte horšia ako predtým… už sa bojím postaviť… moj syn uprostred zjazdovky začína plakať, že okamžite potrebuje cikať….. idem sa zblázniť, nepostavím sa, na zadku sa šmýkame k okraju aby sa aspoň v prvej chvíli vycikal…nechce.. vidia na neho ľudia.. po presviedčaní nakoniec v srkytej polohe sa vyciká…. a čo ďalej.. už žiaden okoloidúci sa nezastaví…nie je ich veľa… nedokážem stáť na nohách, svah je pre môjho syna príliš strmý, nezíjdeme ho, potrebujeme tak do nasledujúcej rovinky 200 – 300 m… nevládzem, nemám telefón, dvoje lyže a 5 ročný syn… zbláznim sa.. načo som tu išla… čo som si pritom mylsela…!” No myslela som si, že sa chytí po pár metroch… nechytil sa, nič, absolutne nič… chlpaec nestojí na lyžiach a ja asi s prasknutou šľachou nezíjdem s ním… potrebujeme pomoc, nikde nik…všetci sú priliš ďaleko, lebo sme na kraji zjazdovky, kde sme išli cikať…. a tak ma napadlo… ideme dole na zadku…ponedzi zjazdovku, čo bola do esíčka, tam už chodia ľudia…..A tak som nabudila syna, aké to bude “cool” isť na zadku s lyžami v lone tu vo veľkom snehu… pomedzi zjazdovky. Bolo to naozaj super..!!! až na to že sme začali vyrábať pred sebou skoro malú lavínu…. tak sa to musela zaraziť a začať sa pohybovať oveľa pomalšie… môj syn ma samozrejme nepočúval, veď to bolo suúper tak čo, mieril rovno z kopca na zjazdovú cetstičku plnou parou dole….. zozadkovali sme konečne…na skoro rovnú cestičku… tam zisťujem, že nemôžem chodiť, zabáram sa do snehu a koleno bolí ako keby ho za to platili. Ale rovno asi by som sa na lyžiach niekdam sa dokĺzala. Nevím iné východisko, slzy zlosti, hlúposti a bolesti mám v očiach už od zjazdovky hore. Chlapec musí ešte raz na lyže a musí to jednoducho tu dokĺzať, lebo ja nedôjdem…Tak som to skúsila… a kĺžem a môj chlapec na podiv tiež. Kĺže a kĺže, vôbec nepadá… uau… neverím vlastný očiam, len nech ten zázrak trochu ostane…ostane až tam do reštaurácie, tam je chata….

On robí dokonca malé lietradielka(zatáča) a nepadá a kričí “mami pozri ja už viem..” .. och len aby vydržal k tej chate…. a vydržal… úspech, úspech, myslím si, zvládli sme to, som tu, už je všetko OK…. konečne som si sadla, ani si nemôžem dať rum, lebo sa bojím, že si ešte doktor pomyslí, že som mala úraz lebo som pila…ale zaslúžila by som si… je už skoro tri poobede… zatiaľ tu iba sedím a jednoducho oddychujem… môjmu synovi sa zdá ake je všetko super, aj sme sa vozili na zadku a robili sme lavínu, aj už skoro vie lietadielka, a teraz má za odmenu veľký tanier hranoleik s kečupom. Mne je do plaču, ako som si mohla myslieť že to zlezieme, načo som sa tu trepala a je m ľúto že som vlastne asi už dolyžovala. Celý rok som sa tešila na týždeň lyžovačky…a tak som dopadla… no ešte nie clekom… po pár minútach príde hostinský z chaty za mnou (neboli tam o tretej poobede skoro žiadni hostia) či som tá a tá, lebo môj muž už nás všade hľadal a vyhlásoil pátranie… haha..no tak by nás na konci asi len našli… ale zvládli sme to … ja aj môj syn a nakoniec cekom sami…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *